interaktívne zoznámenie s kozmom
Otvorené pri príležitosti 120. rokov od narodenia M. R. Štefánika
|
|
interaktívne zoznámenie s kozmom |
Teraz ste tu: Stefanik » Slnečná sústava » Malé telesá » Meteoroidy home astroportal.sk
Najmenšie telieska v slnečnej sústave s rozmermi od niekoľkých mikrometrov po balvany veľké desiatky metrov nazývame meteoroidy. Telieska sú rozptýlené v disku, ktorý nazývame meteoroidný komplex. Prejavuje sa niekoľkými spôsobmi: zodiakálne svetlo, meteory, meteorický prach, meteority a krátery na väčších telesách a priama detekcia meteoroidov na družiciach.
Dobré pozorovacie podmienky sú nevyhnutné, aby sme mohli
vidieť subtílny svetelný kužeľ nad obzorom s rovnakým sklonom ako ekliptika. Zodiakálne
svetlo (zvieratníkové svetlo) je rozptýlená slnečná žiara odrazená od
mikroskopických čiastočiek meteoroidného komplexu rozprestierajúceho sa v rovine
ekliptiky ako tenký prstenec.
Detektory na družiciach umožňujú merať hmotnosť a rýchlosť malých častíc a prebieha niekoľko experimentov zameraných na zachytenie častíc a ich dopravenie na Zem k podrobnejšiemu prieskumu. Mikrometeoroidy ohrozujú všetky zariadenia umiestnené do vesmíru a môžu poškodiť napríklad skafander kozmonauta, pretože kvôli veľkým rýchlostiam sú vysoko prierazné.
Najmenšie
čiastočky, ktoré sú zhlukom niekoľkých desiatok molekúl a vážia desaťmilióntinu
gramu, sa pri strete s atmosférou iba zabrzdia a ďalej sa volne vznášajú.
Väčšie častice s hmotnosťou až niekoľkých gramov sa vstupom do atmosféry
prudko zbrzdia a vyparia, čo pozorujeme ako meteor, svetelný úkaz na oblohe
(padajúca hviezda). Drobným čiastočkám meteoroidov a rozptýleným zvyškom po
meteoroch spoločne hovoríme meteorický prach. Tento pozvoľna klesá
k povrchu a môžeme ho zachytiť na zvláštne lapače, prípadne sledovať
usadeniny v antarktických ľadovcoch.
Sústavne sa v atmosfére nachádza asi milión ton meteorického prachu. Zem zachytáva denne okolo 400 ton materiálu, z ktorého sa väčšina vyparí v atmosfére. Malá časť hmoty dopadá na povrch, väčšinou do oceánu. Vo forme meteoritov, čiže nerastov mimozemského pôvodu dopadne na Zem približne 100 kg hmoty denne, väčšinou v podobe drobných častíc. Veľké náleziská meteoritov sú v súčasnosti na antarktických ľadových pláňach (tmavé meteority sa na bielom ľade dobre hľadajú) a najnovšie aj na púšťach.
Už viackrát
sa podarilo zachytiť stopu veľkého meteoru z viacerých stanovíšť, čo
umožňuje dopočítať miesto dopadu meteoritu na zemskom povrchu a dokonca
skonštruovať pôvodnú dráhu telesa v medziplanetárnom priestore. Prvýkrát sa
to úspešne podarilo v Československu v roku 1959 pri meteorite Příbram.
Meteoroidný komplex stráca hmotu nielen dopadmi na planéty a ich mesiace. Časť meteoroidov sa vyparí v blízkosti Slnka. Musí existovať zdroj nových meteoroidov, inak by sa vyčerpali v priebehu astronomicky krátkeho času. Jedným zo zdrojov sú vzájomné zrážky planétok. Ďalším výdatným prispievateľom sú kométy, ktoré pri každom priblížení k Slnku strácajú časť hmoty v podobe plynu a drobných zrniek prachu.
Ak Zem kríži dráhu kométy, zachytáva veľké množstvo čiastočiek rozptýlených pozdĺž dráhy a pozorovateľ vidí každoročný meteorický roj. Rojové meteory zdanlivo vyletujú z jedného miesta na oblohe v dôsledku perspektívy, podobne ako sa nám zbiehajú rovné koľajnice na obzore. Mladé meteorické roje ešte nemajú rozptýlené častice pozdĺž celej dráhy, ale sú sústredené do samostatných zhustkov. Ak sa Zem stretne s takýmto zhlukom meteoroidov, môžeme na Zemi pozorovať jedno z najkrajších prírodných divadiel, meteorickú búrku.
Posledná zmena:
© 2000, 2001 Štefánikova nadácia na podporu
astronómie na Slovensku (napíšte nám)