interaktívne zoznámenie s kozmom
Otvorené pri príležitosti 120. rokov od narodenia M. R. Štefánika
|
|
interaktívne zoznámenie s kozmom |
Teraz ste tu: Stefanik » Slnečná sústava » Malé telesá » Kométy home astroportal.sk
Kométy s veľkými chvostami sú pozorovateľsky neprehliadnuteľné úkazy na oblohe. V minulosti príchod každej veľkej kométy vyvolával paniku, ľudia verili, že sú znamením chorôb, vojny, či iných nešťastí. Dnes sa sotva niekto bojí ich objavenia na našej oblohe, naopak tešia sa na ne nielen hvezdári, ale aj ostatní ľudia, už keď pre nič iného, tak kvôli ich kráse na tmavej nočnej oblohe.
Kométy sú mimozemské kozmické objekty. Dlho však boli pokladané za atmosférické úkazy, až Tycho Brahe dokázal, že kométa z roku 1577 bola vzdialenejšia ako Mesiac (nemala totiž merateľnú paralaxu), a teda bola astronomickým objektom. Edmond Halley v roku 1705 zistil, že niektoré kométy sa pravidelne vracajú k Slnku. Dokázal, že jedna z nich bola viditeľná už tri razy, a predpovedal jej návrat (Halleyova kométa). Na rozdiel od takmer kruhových dráh planét, dráhy komét okolo Slnka sú pretiahle elipsy so Slnkom v jednom z jej ohnísk.
Kométy sú v podstate snehové gule, resp. zlepenec kamenia a ľadu so zamrznutými prchavými materiálmi a plynmi, s priemerom niekoľko kilometrov. Keď sa kométa priblíži ku Slnku z jej povrchu unikajúce plyny vytvoria okolo jadra hlavu kométy, riedky obal s priemerom až 100 tisíc km. Tlak slnečného žiarenia a slnečný vietor vytrhávajú z hlavy kométy jednotlivé molekuly a prachové častice, ktoré ženú od kométy a v smere od Slnka. Tak vzniká chvost kométy, ktorý môže byť dlhý až stovky miliónov km. Hlava aj chvost kométy sa rozplynú v medziplanetárnom priestore. Kométa pri každom návrate k Slnku stráca asi jednu tisícinu svojej hmotnosti až nakoniec z nej ostane iba teleso z málo rozpustného materiálu pozliepaného dokopy špinavým ľadom. Občas sa stáva, že kométy sa rozpadnú na viac kusov a zaniknú. Kométy ako v podstate chladné telesá nemajú vlastný zdroj svetla, svietia predovšetkým fluorescenciou slnečného svetla. Väčšinu komét možno vidieť len ďalekohľadom, voľným okom iba najjasnejšie (pri pozorovaní najpôsobivejšie). Vzhľad kométy sa výrazne mení so vzdialenosťou od Slnka.
Do súčasnosti bolo dostatočne presne pozorovaných a katalogizovaných viac ako 1 200 komét. Výrazne sa prejavuje rozdiel medzi krátkoperiodickými a dlhoperiodickými kométami. Medzi krátkoperiodické kométy zaraďujeme tie, ktoré majú obežnú dobu menšiu ako 200 rokov a ich dráhy sú približne v rovine ekliptiky. Väčšina z krátkoperiodických komét má afélium (najvzdialenejší bod dráhy) v blízkosti dráhy Jupitera. Potvrdzuje to teóriu, že práve vplyvom gravitácie Jupitera sa z dlhoperiodických komét stávajú krátkoperiodické. Vzniká tak Jupiterova rodina komét s dobou obehu pod 20 rokov. Doposiaľ poznáme viac ako 200 krátkoperiodických komét, z toho niekoľké (7) sú stratené alebo rozpadnuté.
Dlhoperiodické kométy majú obežné doby nad 200 rokov a ich dráhy sú orientované voči ekliptike (rovine obehu planét) ľubovoľne so sklonom od 0° do 180°. Neraz zachádzajú na svojej dráhe až do vzdialeností 100 000 AU. Takýchto komét sme doteraz zaznamenali viac ako 1 000, z toho je opäť niekoľko (127) už rozpadnutých alebo zaniknutých. Dráhy viacerých komét sú si veľmi blízke, t. j. majú podobné elementy dráh. Najznámejšia je Kreutzova skupina komét, ktoré sa natoľko tesne približujú k Slnku, že sa často vyparia v jeho koróne. Pravdepodobne ide o úlomky pôvodnej veľkej rozpadnutej kométy.
V roku 1950 predložil Jan Hendrik Oort (1900 - 1992) hypotézu, že na hraniciach slnečnej sústavy sa nachádza veľká zásobáreň komét, pozostatok z čias formovania slnečnej sústavy. Viedli ho k tomu viaceré indície:
U väčšiny krátkoperiodických komét sa dá dopočítať k ich pôvodnej dráhe a ukazuje sa, že tie predtým tiež prišli z Oortovho oblaku komét a až pôsobením veľkých planét boli zachytené medzi krátkoperiodické kométy. Štatisticky predpokladáme, že sa tam nachádza okolo bilióna (1012) kometárnych jadier. Ich súhrnná hmotnosť je však veľmi nízka, iba okolo 50 hmotností Zeme.
Podľa Oortovej hypotézy
(1950) kométy vznikli súčasne s planétami z tej istej hmloviny a postupne
ich rušivé pôsobenie planét vyvrhovalo do veľkých vzdialeností od Slnka, kde tvoria
Oortov oblak komét. Neskôr priblíženia Slnka k iným hviezdam pri jeho
ceste Galaxiou posielajú naspäť časť z nich do blízkosti Slnka.
Každoročne je objavených niekoľko nových vlasatíc a pozorujú sa návraty periodických komét. No príchod veľkých a dobre pozorovateľných vlasatíc je vzácnosťou. V posledných rokoch sme mali historicky výnimočnú príležitosť vidieť na oblohe dve veľmi jasné kométy Hyakutake a Hale - Bopp.
Posledná zmena:
© 2000, 2001 Štefánikova nadácia na podporu
astronómie na Slovensku (napíšte nám)