interaktívne zoznámenie s kozmom Otvorené pri príležitosti 120. rokov od narodenia M. R. Štefánika

Kvazary

Začiatkom 60. rokov XX. storočia viedlo systematické úsilie o nájdenie veľmi vzdialených objektov vo vesmíre k dramatickému sledu objavov. Niekoľko objektov, ktoré boli na základe svojich rádiových charakteristík považované za veľmi vzdialené, boli v optickej oblasti stotožnené s nápadne modrými "hviezdami". Až do roku 1963 sa považovali za nový typ hviezd v našej Galaxií.

V marci roku 1963 však Američan holandského pôvodu Maarten Schmidt, ktorý sa venoval identifikácii rádiového zdroja 3C 273 (objekt č. 273 v treťom Cambridgeskom katalógu rádiových zdrojov) v súhvezdí Panny zistil, že všetky čiary v spektre tohto zdroja sú výrazne posunuté smerom ku červenému koncu spektra. To isté neskôr bolo zistené i pre ostatné podobné objekty. Červené posuvy u týchto objektov však dosahujú neuveriteľné hodnoty, im zodpovedajúce rýchlosti vzďaľovania často prekračujú 2/3 rýchlosti svetla. Tieto objekty nazývame kvazary (podľa kvázistelárny objekt - hviezde podobný objekt) a sú to vôbec najvzdialenejšie objekty aké vo vesmíre dnes pozorujeme.

Kvazary sú z pozorovateľského hľadiska slabo svietiace objekty (väčšinou 15. až 20. hviezdna veľkosť), s malým uhlovým rozmerom (menej ako 1"). Vyžarujú výrazne v ultrafialovom okne, okrem toho bývajú často rádiovými zdrojmi. Vďaka veľkému červenému posuvu sú všetky spektrálne čiary posunuté k červenému koncu spektra.

Dnes vieme, že kvazary sú veľmi vzdialené objekty. Stále však je problematické určovanie ich presných vzdialeností. Vieme merať posuv ich spektrálnych čiar a tak poznáme červený posuv objektu, ale samotná hodnota červeného posuvu nám v prípade tak vzdialených objektov je málo nápomocná. Potrebujeme ešte poznať scenár minulého rozpínania vesmíru a ten sme dosiaľ nezistili.

Lepšie už vieme určiť skutočné rozmery kvazarov. Pozorujeme kolísanie intenzity prichádzajúceho žiarenia v intervaloch dní až mesiacov vo viacerých pozorovacích oknách. Z toho predpokladáme, že telesá nemôžu byť väčšie ako vzdialenosť, ktorú preletí svetlo za niekoľko dní až mesiacov z jedného konca na druhý. Táto vzdialenosť zodpovedá približne 10 000 AU. To sú v porovnaní s galaxiami rozmery veľmi malé. Aby sme však kvazary videli na veľké vzdialenosti, musia mať žiarivý výkon porovnateľný s galaxiami.

Akým mechanizmom môže byť uvoľnená energia celej galaxie vo veľmi malom priestore? V súčasnosti je niekoľko hypotéz, všetky z nich však majú svoje slabé miesta. Pravdepodobne sú to aktívne jadrá budúcich galaxií, v ktorých pozorujeme pád hmoty do masívnej čiernej diery, alebo môže ísť o zrážky neutrónových hviezd.

 

Pozri tiež...

• Galaxie
• Meranie vzdialeností vo vesmíre

 

Posledná zmena:
© 2000, 2001 Štefánikova nadácia na podporu astronómie na Slovensku (napíšte nám)