interaktívne zoznámenie s kozmom

Infračervené okno

Hviezda Eta Carinae v rôznych pozorovacích oknách

Okno infračerveného (IR) žiarenia je veľmi široké, siaha od červeného viditeľného svetla (700 nm) až po mikrovlné rádiové žiarenie (okolo 1 mm). Takto široké pásmo sa zvyčajne delí na blízku infračervenú oblasť (700 nm - 25 000 nm) a ďalekú infračervenú oblasť (0,025 mm - 1 mm) pretože sa v nich používajú rôzne zobrazovacie detektory.

Vo vesmíre poznáme nasledujúce infračervené zdroje:

Infračervené hviezdy - veľké a masívne hviezdy, ktoré vytvorili prachové obálky zahaľujúce samotnú hviezdu. Všetko žiarenie hviezdy je obálkou pohltené, čím sa prach zohrieva a vyžaruje tepelné IR žiarenie. Najjasnejším objektom na infračervenej oblohe je hviezda Eta Carinae (v súhvezdí Lodný kýl na južnej oblohe), ktorá v roku 1843 vzplanula a na asi 20 rokov sa zjasnila na úroveň Síria. V priebehu nasledujúcich 50 rokov postupne vo viditeľnom svetle pohasla na dnešnú úroveň (7,9 mag). Dôvodom bol vznik nepriehľadnej prachovej obálky, do ktorej sa hviezda zahalila, stále však žiari s ohromným výkonom v IR oblasti. Medzi IR hviezdy patria aj chladní nadobri, ako napríklad Betelgeuze v Orióne. Je to starý hviezdny obor, ktorý už spálil v jadre vodík a nafúkol sa (je 300 krát väčší ako Slnko), čím sa ochladil jeho povrch na 3 000 K. Maximum vyžarovania tak má pri nízkej teplote v infračervenej oblasti okolo 1 000 nm. Podobne ako mnohí ďalší obri, už opustil oblasť hlavnej postupnosti na H-R diagrame.

Infračervené hmloviny - rozsiahle oblaky plynu a prachu vybudené k žiareniu blízkou horúcou hviezdou. IR hmloviny sú dvoch rôznych druhov, podstatne sa líšiace vekom budiacej hviezdy. H II oblasti sú oblaky osvetlené mladými hviezdami, ktoré sa z nich zrodili, zatiaľ čo planetárne hmloviny sú odvrhnuté obálky starých hviezd na sklonku života.

Budiace hviezdy H II oblastí sú mladé a horúce (20 000 - 50 000 K), svojim žiarením vybudzujú vodík na až 10 000 K. Priestor hmloviny je zaplnený aj prachovými časticami s teplotou iba 60 K až 120 K, ktoré tepelne žiaria práve v IR oblasti. K vyrovnaniu teplôt plazmy a častíc nedochádza kvôli nízkej hustote hmloviny.

Planetárne hmloviny sú pomerne krátko existujúce (životnosť okolo 10 000 rokov) odvrhnuté vrchné oblasti starých hviezdnych obrov, akým bude aj naše Slnko. Rozpínajú sa od obnaženého jadra hviezdy rýchlosťou okolo 25 km.s^-1. Horúci pozostatok hviezdy (50 000 - 300 000 K) ionizuje plyn a zohrieva prachové častice na 200 K, ktoré potom žiaria v infračervenom okne.

Infračervené prachové a plynové oblaky - sú chladné tmavé oblasti prachu a molekúl, často obsahujúce aj značne zložité organické látky. Sú to miesta vzniku nových hviezd s veľmi nízkou teplotou iba okolo 30 K. Príkladom takejto oblasti je Veľká hmlovina v Orióne. V jej blízkosti je aj oblasť H II vytvorená už vyvinutými horúcimi hviezdami, ktoré vybudzujú vodík vo svojom okolí.

Stredová oblasť Galaxie - viditeľné svetlo je medzihviezdnym prostredím silne pohlcované, ale infračervené žiarenie prechádza relatívne ľahko, takže môžeme pozorovať aj centrálne oblasti Galaxie. Pozorovania ukazujú relatívne zložitú štruktúru, jej vysvetlenie je však ešte iba dohad. Je možné, že v jadre Galaxie, podobne ako ďalších pozorovaných galaxií je masívna čierna diera a IR žiarenie vydáva hmota padajúca do nej.

Pozri tiež...

• Gama okno
• Röntgenové okno
• Ultrafialové okno
• Viditeľné okno
• Rádiové okno

Posledná zmena:
© 2000 Štefánikova nadácia na podporu astronómie na Slovensku (napíšte nám)